Výnimočná učiteľka z Bratislavy: Kornélia Lohyňová

Kornélia Lohyňová, učiteľka odborných predmetov, Hotelová akadémia v Bratislave  

Učiteľkou pôvodne nechcela byť. Už dvadsať rokov však učí marketing, ekonomiku, hotelový a gastronomický manažment a geografiu cestovného ruchu. Žiakom v škole vytvára prostredie podporujúce aktívnosť, tvorivosť a zodpovednosť. Vďaka svojej práci získala rešpekt a uznanie na domácej aj medzinárodnej úrovni. Už štyri roky vedie kurz pre európskych učiteľov v Bruseli vo Future Classroom Labe. Takúto triedu by rada mala aj na svojej škole na Mikovíniho ulici v Bratislave. Prvé kroky k uskutočneniu tohto sna už urobila.

Podľa čoho ste si vyberali vysokú školu?
Som z Nitry, tam som chodila na gymnázium. Keďže odmalička milujem cestovanie, išla som študovať cestovný ruch do Banskej Bystrice na Fakultu ekonomiky, služieb a cestovného ruchu. Už počas štúdia a aj po ňom som bola sprievodkyňou cestovného ruchu. Splnilo sa mi tak prianie spoznávať nové krajiny.

Aké boli vaše prvé pracovné skúsenosti?
Pred revolúciou a krátko po nej to boli najmä klasické cestovné kancelárie. Po odchode do Prahy som pracovala v Procter & Gamble prvé dva mesiace ako recepčná a neskôr som mala v pracovnej náplni vzťahy s verejnosťou. Keďže som však chcela pracovať v cestovnom ruchu, zároveň som na polovičný úväzok pracovala v cestovnej kancelárii. Potom som sa presťahovala do Bratislavy a vzhľadom na to, že prišli deti, rozhodla som sa pre vzdelávanie.

Hodnotíte tieto svoje pracovné skúsenosti ako prínos? V čom vám pomáhajú?
Určite áno. Možno v disciplíne, vo väčšom pracovnom nasadení. Získala som nadhľad, mám otvorenú myseľ. Od začiatku som si predstavovala, že to, čo sa bude v škole diať, musí byť praktické. Na strednej a vysokej škole som zažila veľa teórie, ktorú som nevyužila. Chcela som preto svojich žiakov od začiatku učiť pre život, nie pre skúšky a testy.

S tým pocitom ste išli do pedagogického pôsobenia.
Hej. Pre mňa je podstatné to, aby deti túžili svetu rozumieť, aby sa naučili v škole myslieť. Znalosti si vieme dnes hocikde nájsť, nejako doplniť. Postupne som prišla na to, že treba rozvíjať iné zručnosti a kompetencie, nielen dávať žiakom do hláv akési vedomosti. Navyše, v škole niekedy všetko robíme oddelene a žiaci netušia, že jednotlivé predmety majú veľa spojitostí. Taký spôsob učenia nemá veľký zmysel.

Ktorý predmet, čo učíte, máte najradšej?
Teší ma marketing, možno preto, že ho učím v maturitnom ročníku. Žiaci sú takmer dospelí a je to podľa spätnej väzby pre nich zaujímavý predmet. Baví ma aj hotelový a gastronomický manažment. Keď sa ho učíme, prepájame ho čo najviac s praxou. Sami si pri projektovom vyučovaní vyskúšajú zvládnuť výzvy a zodpovednosť napríklad pri organizovaní podujatí, ktoré pomáhajú komunite.

Dávate svojim žiakom na začiatku školského roka dotazník. Prečo?
Chcem zistiť, čo ich teší, čo ich zaujíma, ako sa učia, aké metódy im vyhovujú. Ak ho robia prvýkrát, sú trochu prekvapení, reagujú však pozitívne. Niekedy majú problém vyjadriť sa, nemajú s takými otázkami skúsenosti. Prišla som napríklad na to, že nevedia pomenovať svoje silné a slabé stránky, preto sa o tom pred vypĺňaním dotazníka spolu rozprávame. Na konci školského roka alebo pri nejakej inej príležitosti sa potom k tomu vrátime a urobíme reflexiu.

Dávate žiakom možnosť anonymnej spätnej väzby. Dozvedeli ste sa z nej niečo, čo ste potom vedome na svojom učebnom štýle upravili?
Áno, dozvedela, hoci to bolo dávnejšie. Povedali mi, že som príliš aktívna, že chcem všetko vedieť, že zasahujem do ich samostatnej študentskej práce viac, ako treba. Pre nich to bolo znakom nedôvery. Dnes tomu úplne rozumiem a nechávam omnoho viac zodpovednosti na nich samých. Kedysi som veľmi prežívala, ak niečo nezvládli. Niekedy som to brala osobne, veď sa tak snažím a napriek tomu nemáme výsledky také, ako by som chcela, prečo sa mi to deje? No už to tak nie je. Dnes vnímam a viac beriem do úvahy, že deti sú rozdielne, že každé vyniká v niečom inom a vôbec nie je potrebné mať od všetkých výborné výsledky práve v oblasti, ktorú sa spolu učíme.

Čím obohatila komunita európskych škôl a európskych učiteľov vašu prácu?
Pred desiatimi rokmi som sa stala členkou eTwinningu – platformy, ktorá ponúka učiteľom možnosť stretávať sa a spolupracovať na medzinárodných projektoch, v záujmových skupinách. Ponúka tiež profesionálny rozvoj prostredníctvom online vzdelávacích aktivít, ale aj na seminároch organizovaných v rôznych krajinách Európy. Stala som sa jeho ambasádorkou, vediem skupiny a sama robím online školenia, kurzy, workshopy pre učiteľov. Práca na medzinárodnej úrovni je úžasná. Veľkým benefitom projektov sú výmenné pobyty, cestovanie a spoznávanie sa. Žiaci to označujú za jednu z najlepších vecí, čo na škole zažili. V rámci Comenius projektu sme mali napríklad európsku cestovnú kanceláriu. Mapovali sme podmienky v každej zo šiestich krajín, aby sme sa správne rozhodli, kde budeme mať centrálu, nastavovali sme pravidlá fungovania. Žiaci nereprezentovali jednu krajinu, pracovali v zmiešaných medzinárodných tímoch a v nich už mal každý zodpovednosť za nejakú časť. Bola to skvelá skúsenosť.

Sú mladí v iných krajinách iní ako u nás?
Zisťujeme, že sme si podobní viac, ako sa zdá. Isto sú nejaké odlišnosti, skôr však máme ako pedagógovia rovnaké výzvy. Preto zdieľame svoje skúsenosti, metódy vyučovania, obohacujeme v tom jeden druhého. Od Dánov som sa veľa naučila o praktickom používaní metódy design thinking, konceptu vytvárania inovatívnych produktov na mieru konečným zákazníkom.

O čo v nej ide?
Je to podobné príprave podnikateľského zámeru. Hľadáme riešenia problémov pre konkrétnu cieľovú skupinu, čím zvyšujeme šancu na úspech a lepšie prijatie nového produktu alebo služby budúcimi zákazníkmi. Rozhodujúce je, akým procesom si môžeme problém uvedomiť. Boli sme napríklad na Tenerife a žiaci písali na červené papiere rôzne ekologické výzvy ostrova a na papiere žltej farby písali, koho sa problémy dotýkajú. V treťom kroku zase neformálne, takzvanou open space metódou zoskupovali, ktoré problémy spolu súvisia. Potom sa rozhodli jednotlivci, ktorému okruhu problémov sa chcú venovať a pre akú cieľovú skupinu, a tak sa vytvorili pracovné tímy. Následne nastali cielené procesy hľadania riešení. Prirodzene sa naučili dôležitú vec pri rozvoji podnikateľských kompetencií, že aj v reálnom živote v skutočnosti nepredávame ľuďom produkty, ale riešenia problémov.

Pri učení využívate veľa ďalších aktivizujúcich metód. Ktorá je vaša obľúbená?
Mám rada jednoduchú jigsaw stratégiu – kooperatívnu formu učenia. Je to akási skladačka. Najskôr sú žiaci rozdelení do tímov a dostanú zadanie. Napríklad na geografii cestovného ruchu dostali výzvu, aby vytvorili propagačné video Bratislavy pre rôzne cieľové skupiny. Zadanie je rozdelené na štyri časti a každý študent v tíme dostane inú časť, za ktorú je zodpovedný. Napríklad jeden člen má preskúmať prírodné podmienky, druhý člen tímu skúma kultúrno-historické podmienky, tretí skúma organizované podujatia a štvrtý potom možnosti zábavy. Následne sa jednotky z každého tímu zoskupia a spolu riešia svoju tému – prírodné podmienky, dvojky riešia kultúrno-historické pamiatky a tak ďalej. Tak sa stávajú expertmi na svoju oblasť. Potom sa členovia expertnej skupiny vrátia k svojim pôvodným tímom a oboznámia ostatných členov so svojou témou a učia ich. Napokon urobia spoločný tímový výstup – v našom prípade propagačné video. Niekedy to kombinujem s používaním Flipgridu, čo je špeciálny nástroj na tvorbu krátkych videí. V našom prípade expertné skupiny vytvorili krátke video o svojej téme, aby to bola akási poistka, ak by niektorý člen tímu nezvládol dostatočne svoju úlohu. V tíme potom mohli siahnuť po tomto videu a pozrieť si ho. Jigsaw je výborná metóda, lebo žiaci sa pri nej učia rozprávať aj počúvať. Často tímy náhodne generujeme počítačom, aby sme sa naučili pracovať v akomkoľvek tíme. V súkromí môžeme mať všelijaké vzťahy, v práci musíme byť vždy profesionáli.

Má pedagóg v našom systéme dostatok slobody?
Áno, ale závisí to, samozrejme, od toho, na akej škole pôsobí, a aj od toho, ako ju sám vníma, ako je sám ochotný a schopný za ňu bojovať a uhájiť si ju. Poznám riaditeľov škôl, kde je ťažko byť slobodným, na takej škole by som v žiadnom prípade nebola.

Čo popri slobode je pre vás pri práci dôležité?
Radosť a možnosť sebarealizácie. Sama som sa veľa naučila od vzácnych ľudí, cenných pedagógov a mnohé som získala vďaka domácim či medzinárodným komunitám. Som za to vďačná a prirodzene som prišla k tomu, že chcem naučené zdieľať. Sme všetci na jednej lodi. Ak žiaci či učitelia chcú a len nevedia ako, kedykoľvek im rada pomôžem. Byť užitočný nie je len príjemný pocit, myslím, že je to aj zmyslom nášho bytia.

Čo by mohlo zvýšiť spoločenský status profesie učiteľa?
Predpokladám, že ak bude vyššie finančné ohodnotenie, tak pritiahne vyššiu kvalitu nielen do škôl, ale aj na pedagogické fakulty. Dá väčšiu slobodu a možnosti učiteľom, ktorí nebudú musieť robiť rôzne iné práce, aby sa uživili. Na druhej strane by však vyššie finančné ohodnotenie malo odrážať kvalitu vyučovania a mohlo by priniesť vyššiu konkurenciu, pretože veľa učiteľov, bohužiaľ, iba prežíva a nerozvíja seba ani svojich žiakov. Myslím však, že byť vzdelaným ešte nie je na Slovensku skutočnou hodnotou. Na druhej strane ani my pedagógovia nie sme ešte sami dosť sebavedomí v tom, čo robíme, ako vystupujeme, ako zvládame tlaky rôznych strán.

Pomáha zdravému sebavedomiu vystupovanie na konferenciách?
Rozhodne. Sme porovnateľní so zahraničím. Niekedy to, čo považujeme za bežné, v zahraničí prezentujú ako obdivuhodnú vec. Naši učitelia môžu byť oveľa odvážnejší a viac dávať na známosť, čo všetko robia. Veľakrát som niekam išla s malou dušičkou, čo už len ja tu môžem povedať. No a áno, s prehľadom. Takmer v každom medzinárodnom projekte, v ktorom som bola zapojená, som nakoniec skončila tak, že som ho viedla. A dánski učitelia, ktorých krásna škola patrí medzi trinásť najinovatívnejších na svete a od ktorých som sa učila, ma tiež oceňovali a brali moju prácu a prístup s veľkým rešpektom. Myslím si, že máme čo prezentovať, môžeme inšpirovať iných a otvoriť sa svetu.

Čo vám pomáha, aby vás žiaci aj rodičia prirodzene rešpektovali?
Prirodzene si získavame autoritu a uznanie vtedy, ak si nás vážia ako odborníkov a ako ľudí. Rešpektujem ľudí a zaujímam sa o nich, to sú pre mňa v každom vzťahu dve podstatné veci. Očakávam slušnosť a tolerantnosť, zároveň sa sama vždy snažím takou byť. Verím tomu, že najdôležitejšie je vybudovať si dobrý vzťah so študentmi a rodičmi, získať si ich dôveru, aby prijímali to, čo sa im snažím odovzdať.

V pilotnom ročníku programu Nadácie ZSE s názvom Výnimočné školy ste získali podporu pre projekt. O čo v ňom ide?
Chodievam školiť učiteľov do Bruselu do Future Classroom Labu. Je to pekne upravená trieda budúcnosti vybavená technológiami a mobilným nábytkom, čo umožňuje vytvárať rôzne zóny pre rôzne typy aktivít. Vysnívala som si niečo podobné. Nemám rada klasické usporiadanie vymyslené podľa tovární ešte kedysi za Márie Terézie len preto, aby boli deti poslušné. Získané finančné prostriedky som využila na nákup pohodlných pohoviek, popisovateľnej steny a tabletov. Vďaka útulnému a tvorivému prostrediu môžeme bádať a pracovať. Môžem voľne využívať všetky učebné metódy, aké len chcem. Pre mňa to naplňuje to, čím by malo učenie byť – jedinečnou skúsenosťou zaujímavou pre žiakov rôznych typov, ktorá im zároveň dáva príležitosť byť aktívnymi účastníkmi svojho vzdelávania. Priniesla som tam aj kávovar, môžeme si urobiť čaj alebo kávu a vytvoriť si pri učení pohodu.

Ako oddychujete?
Mňa stále zo všetkého najviac baví cestovanie. Keď som mesiac doma, tak už pozerám, kam by som zase aspoň na chvíľu išla. Zaujímam sa o umenie. Dodnes ma dojíma, ak môžem navštíviť určité miesta a vidieť originálne diela. Mám veľmi rada hudbu, najmä operné predstavenia, profesionálne výkony. Samozrejme veľa čítam odbornú aj oddychovú literatúru, zaujímajú ma technológie, psychológia detí, v poslednej dobe najmä sociálno-emocionálne učenie. Rada som v prírode a už dlhšie cvičím jogu.

Máte nejaký cestovateľský sen?
Niekoľko. Zatiaľ som precestovala len asi štyridsať krajín. Teším sa, že budúci rok pôjdem na Nový Zéland. Mám šťastie, že mám veľa známych a kamarátov, ktorých môžem navštíviť. Aj Áziu by som chcela lepšie spoznať.

Nový Zéland sa asi musí naplánovať, cestujete niekedy aj spontánne?
Áno, často. Cestovanie je pre mňa vášeň a najlepší spôsob vzdelávania sa. Keď zbadám odniekiaľ nový obrázok, hneď premýšľam, prečo som tam ešte nebola. Mysľou som slobodný človek. Za slobodu sme predsa dlho bojovali, tak ju využívajme a užívajme. Myslím, že veľa toho stihnem aj preto, že som prísne organizovaná. Ak treba, sústredím sa a pracujem aj dvadsať hodín.

Takže všetko robíte poriadne? Prácu aj oddych?
Viete, čo je pre mňa najpodstatnejšie? Ľahkosť v duši. Možno to je to, čo ako učitelia nemáme. Veľakrát sa nad čímsi trápime a načo? Zbytočne sa držíme príkazov a predpisov. Keby som neporušovala pravidlá, veľa z toho, čo som dokázala, nikdy neurobím. Pre mňa je základom študent. Ak viem, že niečo má preňho prínos, urobím čokoľvek. U nás napríklad máme v školskom poriadku, že žiaci nesmú na vyučovaní jesť a piť, nemôžu ani používať mobily. No kdeže, všetko to robíme, ešte aj kávu si k tomu dáme. Veď je to normálne. Pri práci má byť radosť a pohoda, práca nie je trest. Nemali by sme byť niečím zviazaní len preto, lebo sa to vraj tak má robiť. Naopak, používajme zdravý rozum, užívajme si život, buďme užitočnými na tomto svete a učme študentov nie to, aby sa prispôsobovali svetu, ale aby ho menili k lepšiemu.

Ďakujem a prajem vám všetko dobré.  

S Kornéliou Lohyňovou sa pre Nadáciu ZSE a program Výnimočné školy rozprával Ivan Ježík z Voices. Ďakujeme.