banner

Výnimočná učiteľka z Ružomberka: Helena Drobúlová

Helena Drobúlová, učiteľka chémie, Gymnázium sv. Andreja, Ružomberok

Chcela byť lekárkou, no osud to zariadil inak, už desať rokov učí. V práci rada využíva knihy, tradičné skúmavky, ale aj informačné technológie a moderné aplikácie, skvalitňuje materiálne vybavenie chemického laboratória, ale predovšetkým rada trávi čas rozhovormi so žiakmi v triede či v školskej záhrade, ktorá je jej srdcovou záležitosťou. Je ľudská, prirodzená, pracovitá a nesmierne skromná. Vedie v škole viacero projektov a krúžkov a aktuálne veľa energie venuje vytvoreniu Centra popularizácie chémie, kam si môžu prísť vyskúšať experimenty záujemcovia z bližšieho i širšieho okolia.

Žijete a učíte v rodnom meste. Bol to váš plán?
Som rodáčkou z Ružomberka. Na strednú zdravotnícku školu som chodila do Dolného Kubína, lebo u nás ju otvárali až o rok neskôr. Tri roky po jej ukončení som pracovala ako zdravotná sestrička v nemocnici. Každý rok som sa však hlásila na medicínu, vždy som ju chcela študovať. Pri treťom pokuse mi rodičia povedali, aby som si dala prihlášku aj na inú školu. Nevedela som si vybrať, no raz som počúvala v rozhlase reláciu, v ktorej rozprávali o učiteľskej kombinácii chémia – ekológia, ktorú otvárali v Banskej Bystrici. Zapáčila sa mi myšlienka študovať ekológiu a pracovať niekde vonku. To sa mi celkom nepodarilo, ale svoju súčasnú prácu mám rada.

Čo vás na nej teší?
Keď robíme s deťmi niečo zaujímavé a páči sa im to. Keď majú radosť deti, vtedy mám aj ja najväčšiu radosť.

Dajú ju najavo?
Na nich je vidno, ak ich niečo baví. Keď robíme pokusy, tak sa pýtajú, pani učiteľka, čo by sa stalo, keby sme tam ešte toto pridali, a čo sa stane, keď to takto zmiešame? Aj dnes sme robili jeden pokus – rozklad peroxidu vodíka. Katalyzátor sme si spolu pripravili v inej reakcii a deti sa ma spýtali, čo sa stane, ak doň pridáme peroxid vodíka. Vravím, vyprskne to, však vyskúšajme. Tak som nakvapkala pár kvapiek peroxidu a zašumelo to. Páči sa mi, keď deti rozmýšľajú a prirodzene sa zaujímajú, keď nechcú vyučovaciu hodinu len odsedieť, napísať si poznámky, niečo sa naspamäť naučiť a dovidenia.

Máte v súčasnom systéme priestor podporovať vnútornú motiváciu a neučiť len kvôli testom či maturite?


Myslím, že je dobré učiť podľa seba tak, aby deti mohli získať vzťah k predmetu. Veď čo si pamätáme zo základnej alebo zo strednej školy, aké vedomosti? Pamätáme si najviac učiteľov a náš vzťah k jednotlivým predmetom. Myslím, že to je dôležitejšie ako poznatky.

U nás maturuje z chémie asi tretina žiakov a s nimi v maturitnom ročníku pokojne dobehneme všetko, čo treba. Aj s ostatnými urobíme na hodinách všetko, ale naučila som sa, že zvládneme omnoho viac, ak sa neponáhľame, ale stihneme sa aj porozprávať. Kedysi som nemávala z učenia dobrý pocit. Niečo som si naplánovala, ale deti sa zabávali, tak som ich upozorňovala a riešila som výchovné problémy. Potom som nestíhala, zostávalo mi málo času a nemala som ani čas to zopakovať. Po absolvovaní Individuálneho rozvojového programu učiteľa, ktorý robí organizácia Leaf, som sa nastavila tak, že každú hodinu zisťujem rôznymi spôsobmi od študentov spätnú väzbu.

Poviete nám o programe, prosím, viac? Čo to je a ako ste sa o ňom dozvedeli?
Je to asi osemmesačný mentoringovo-koučingový program umožňujúci učiteľom ďalej rásť po profesionálnej a osobnostnej stránke formou získavania nezaujatej spätnej väzby a inšpiratívnych rozhovorov so skúseným mentorom. Odporučili ma doň Miloš Ondrášik a Marián Zachar, ktorí organizujú na Slovensku Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (DofE). Spolupracujeme spolu už niekoľko rokov.   

Ako prebiehal mentoring v praxi?
Najprv som sa s mentorkou dlhšie porozprávala a stanovila si ciele, ktoré by som chcela počas programu dosiahnuť. Väčšinou chodia mentori za pedagógmi na hodiny osobne, ja som však svojej mentorke skoro všetky vyučovacie hodiny nakrúcala na video a potom sme sa o nich cez Skype rozprávali.  

V čom vám to najviac pomohlo?


Konečne som sa reálne pozrela na to, čo robím dobre a čo zle. Vedela som, že niečo nefunguje. Až teraz som sa však zastavila a rozmýšľala nad tým, čo chcem zmeniť.

Myslím, že veľa učiteľov vníma, ak niečo nie je v poriadku, len v rýchlosti pracovného dňa nemáme čas vrátiť sa k hodine, zistiť, aký problém nastal, a vyriešiť ho. Mentorka Janka mi vždy hovorila aj to, čo bolo na hodine dobré, nikdy som nemala pocit, že ma poučuje, a výhodou bolo, že mala inú aprobáciu a vôbec neriešila odbornú stránku, ale pozerala sa na spôsob výučby. Sledovala napríklad výšku môjho hlasu, prečo rozdávam materiály a nedelegujem to na deti, kde všade môžem získať chvíľu čas, aby som zhodnotila náladu v triede a vedela s ňou pracovať. Získala som zvláštny pokoj, naučila som sa zamerať pozornosť na žiakov a nie na sledovanie toho, ako to zvládam ja.  

Z vášho rozprávania ide zdravé sebavedomie a radosť z práce...
Jednoznačne. Boli dni, keď som chodila domov nešťastná. Nevedela som zareagovať, keď deti dačo vyviedli. Teraz sa dokážem nadýchnuť, uvedomím si dôležitú vec, že ich správanie nie je namierené proti mne. Nezaoberám sa sebou, ale skôr premýšľam, čoho prejavom je ich správanie, čo ich trápi, aký problém riešia. Vlastné deti nemám, ale predstavujem si v každom dieťati moje vlastné dieťa. Ak chcem, aby sa učitelia správali k nemu ako k svojmu vlastnému, tak sa musím k nemu tak správať aj ja. Naučila som sa byť trpezlivá.

Učí sa dnes chémia inak ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi?
Učebnice a cvičebnice sú dnes rozsiahlejšie a farebnejšie. Kedysi obsahovali hutný text a pár obrázkov. Vyhovuje mi, že si môžem z veľkej časti vybrať nielen spôsob učenia, ale aj obsah, čo sa musíme učiť a čo sa už nemusíme učiť.
 
Ovplyvnili vyučovanie chémie technológie?
Áno. Napríklad klasický laboratórny protokol už s deťmi nerobím. V nižších ročníkoch si to možno napíšeme, aby vedeli, akú má mať formu. Starší žiaci ich však často od seba len odpisovali, neraz sa mi stalo, že aj s tou istou chybou. Tak som sa rozhodla začať s nimi používať voľne dostupnú verziu aplikácie Clarisketch. Je to vlastne komentovaná kresba. Za dve minúty si nakreslia obrázok a zároveň pokus opíšu. Dá sa s tým pekne pracovať. Môžu si niečo nakresliť vopred, urobiť nejakú koláž alebo si tam vložia fotku, skrátka sa učia zmysluplne využívať technológie.

Takže používajú pri vyučovaní notebook?
Používajú tablety. Z grantu som zakúpila šesť tabletov tak, aby každá skupina študentov mala jeden.

Všimol som si, že pracujú v skupinách. Čo je prínosom takej práce?
V prvom rade navzájom spolupracujú, učia sa rozdeliť si v tíme úlohy. Jeden robí pokus, druhý upratuje, ďalší dáva dohromady protokol. Starší študenti si činnosti striedajú, jeden pokus nahrá jeden človek, druhý pokus druhý človek, tretí pokus tretí človek a tak ďalej, striedajú sa, aby sa to všetci naučili. V skupine zisťujú, že si vedia poradiť. Niekedy skupiny aj premiešavam tak, aby sa lepšie spoznali, mali čas sa porozprávať aj s niekým úplne iným ako so spolužiakom, s ktorým sedia trebárs v jednej lavici. Rozvoj sociálnych kompetencií je dôležitý a každý predmet k nemu môže prispieť.

Kde sa pripravujete na hodiny?
V podkroví školy, kde máme náš kabinet, ale veľa vecí robím doma. Rada využívam stránku Teachers Pay Teachers – učitelia platia učiteľom. Je na nej veľa vynikajúcich a overených materiálov a zastávam názor, že netreba vymýšľať vymyslené. Ak stihnem texty preložiť do slovenčiny, tak to urobím, ale občas si ich dáme rovno po anglicky. Ja si ich, samozrejme, v hlave preložím, aby som ich vedela študentom vysvetliť, a oni radi pracujú aj s angličtinou. Grant v programe Výnimočné školy mi umožnil zakúpiť si viacero takých materiálov a som za to vďačná.

K projektu sa dostaneme. Mám však jednu otázku. Nie je to časovo náročné?
Je. Ak sa chcem pripraviť na hodiny tak, aby som bola so sebou spokojná, tak je. Možno to bude o rok o čosi ľahšie. Som veľmi rada, že som sa dopracovala do štádia, že rozmýšľam nad tým, ako každý obsah urobiť čo najlepšie pre každú triedu. Učím teraz tri triedy tretiakov a každá je iná.

Aké vylepšenia vyučovacieho procesu ste realizovali, keď ste mali možnosť získať finančnú podporu v programe Výnimočné školy 2018/2019?
Som rada, že sme zvýšili bezpečnosť v chemickom laboratóriu zakúpením kovových skríň na chemikálie a zakúpením chemikálií a pomôcok sme zároveň poskytli žiakom lepšie materiálne vybavenie pre ich experimentovanie. Dokážeme u nás robiť všetky pokusy domáceho kola chemickej olympiády v kategóriách D, C a B. Zakúpili sme už spomínané tablety a vieme tak efektívnejšie vytvárať záznamy o realizovaných pokusoch. Je toho viac – zakúpili sme knihy a materiály a vytvárame databázu nových, inovatívnych materiálov pre žiakov, ale aj odbornej literatúry a hier z chémie na individuálnu a skupinovú prácu. Celá práca sa tak stáva systematickejšia a súvisí aj s Centrom popularizácie chémie, ktoré zriaďujeme.

Odkiaľ sa vzal tento nápad?
Inšpiroval nás Jozef Beňuška, ktorý ponúka žiakom, študentom a učiteľom možnosť prežiť hodinu zážitkovej, experimentálnej fyziky v Centre popularizácie fyziky na Gymnáziu Viliama Paulinyho-Tótha v Martine. Náš pán riaditeľ prišiel s nápadom, aby sme my urobili chémiu. Súvisí to aj s našou spoluprácou s firmou Mondi. Vymysleli sme tento rok spolu viackolovú súťaž pre základné školy z regiónu Liptova. Učitelia najprv získali veľké balíky, v ktorých boli pomôcky na chémiu a chemikálie. Z každej školy sa zapájali štvorčlenné tímy a povzbudzovali sme aj tých, ktorí nie sú úplne najlepší v chémii. Robili videá, písali príbehy, riešili tematické sudoku a záverečné kolo bolo verejné za účasti obecenstva. Na ňom najlepší získali hodnotné ceny. Veľmi nám to pomohlo v propagácii vznikajúceho centra.

A ako to pokračuje?
Potvrdilo sa nám, že na mnohých školách nie je laboratórium, tak som pozvala učiteľov so žiakmi k nám, aby sa prišli pozrieť a vyskúšať si, čo potrebujú. Môžu sa mi kedykoľvek ozvať, dohodneme sa na termíne a na tom, čo budeme spoločne robiť. Už tu boli dve triedy  zo Základnej školy sv. Vincenta v Ružomberku a ozývajú sa ďalšie, ktoré by chceli prísť. Je to v začiatkoch, ale mám radosť, ako sa to rozbieha.

To znie výborne. Držím vám palce. V projekte sa spomína aj školská záhrada...
Áno. Ňou si sčasti kompenzujem záujem o ekológiu, ktorá sa ako predmet nevyučuje. Školská záhrada je doslova moja srdcová záležitosť. Jej revitalizácia ma stála veľa úsilia, ale výsledok stojí za to. Veľa mi pomáhali žiaci a určite budú pomáhať aj pri jej udržiavaní. V čase dobrého počasia máme niekoľko hodín chémie priamo tam, tak je dobre, ak sa v nej cítime všetci príjemne. Časť prostriedkov z celkovej podpory 3000 eur využijeme na kúpu lavičiek pred Centrum popularizácie chémie. Do centra chodia aj žiaci iných škôl a tu si zložia bundy, kabáty, tašky či topánky. Zabezpečíme tým väčšiu bezpečnosť v chemickom laboratóriu, lebo veci im nebudú zavadzať a znížime riziko úrazu následkom zakopnutia o odloženú vec. V Nadácii ZSE sú ústretoví ľudia a dobre sa nám spolupracuje. Pre každého, kto robí so študentmi niečo navyše a nemá na to financie, je to príležitosť skúsiť si splniť svoje sny.

V škole sa venujete ozaj všeličomu, oddychujete vôbec?
Chodievala som lyžovať, čítam knižky, občas si pozriem nejaký film alebo seriál. Keď prídem z práce, musím si veru na chvíľu zdriemnuť, lebo skoro vstávam. Chodím každé ráno na šiestu do kostola, aby som stihla nultú hodinu, ktorá začína o siedmej.

Majú študenti povinné nulté hodiny?
Povinné hodiny len výnimočne. Chodia dobrovoľne, napríklad na krúžok mladý chemik alebo na krúžok poskytovania prvej pomoci. Jeden náš maturant je záchranár, má urobené aj skúšky, a vedie ho spolu s jednou študentkou pre mladších žiakov v rámci DofE. Ja som s nimi pre prípad, ak treba sem-tam niečo vysvetliť. Udržiavam si, čo som sa naučila na zdravotníckej škole.

Hovorili ste, že vás teší, keď majú radosť vaši študenti. Padne vám dobre aj iné spoločenské uznanie?
Hej, myslím, že to asi každému človeku. Viera nás síce učí, že nemáme čakať poďakovanie, ale sme ľudia a jednoducho tú spätnú väzbu potrebujeme. Bolo ozaj príjemné byť medzi nominovanými na ocenenie Učiteľ Slovenska. Navrhli ma tam Marián s Milošom z DofE, sama by som na to nemala odvahu. Keď ma organizátori oslovili, aby som napísala prihlášku, povedala som si, aspoň si súhrnne napíšem, čomu sa pracovne venujem. Vôbec som neverila, že ma vyberú.

Pôsobíte mierne a spokojne. Bolo to tak odvždy?
Ten pokoj mám v sebe až posledné roky a je to aj vďaka tomu, že chodím každé ráno do kostola. Pomáha mi viera, ale aj to, že si ráno premyslím, čo mám v škole urobiť. Veľa si nachystám doma, a tak mám priestor venovať sa študentom. Tým, že nemám vlastné deti, robím to všetko vedome, dáva to mojim dňom zmysluplné naplnenie. Ak pomôžem čo len jednému človeku, má to význam. Sú, pravdaže, aj ťažšie situácie, keď človeka prevalcujú nejaké negatívne reakcie. Vtedy sa však pozriem dookola na iných ľudí, ktorí niečo užitočné robia, a snažím sa namotivovať. Nájdem si bod, ktorý mi dodá energiu, a chvíľu ju zase môžem dávať svetu ja.

Považujete teda za dôležité správne sa rozhodovať, komu a čomu venujeme v živote pozornosť?
Áno. Veľmi. Podnetov okolo nás je veľa a je dobré premýšľať nad tým. A často sú to maličkosti. Niekto vám napíše alebo za niečo poďakuje alebo príde za vami tak, ako ste za mnou prišli do Ružomberka vy. Som za to vďačná. Pre mňa je úspechom, že som ostala učiteľkou. Našla som okolo seba ľudí, ktorí menia seba a pomáhajú zo všetkých síl mladým ľuďom rásť a rozvíjať sa. Prijatie, podpora a poznanie, že pri učení môžem prežívať radosť, je úžasné. Chcem to dávať ďalej.
 
Ďakujem a prajem vám všetko dobré.   

S Helenou Drobúlovou sa pre Nadáciu ZSE a program Výnimočné školy rozprával Ivan Ježík z Voices. Ďakujeme.

Sídlo

Nadácia ZSE
Čulenova 6, 816 47 Bratislava

Poštová adresa

Nadácia ZSE
Čulenova 6, 816 47 Bratislava